To isté ráno....

Vidíte tie isté tváre, počujete rovnaké zvuky. Ako včera, ako zajtra. Už sa tomu ani nesnažíte vyhnúť. Veď je to zvyk. A ak aj nastane zmena, tak si už na ňu nedokážete zvyknúť a všetko bude tak, ako to aj bolo. Všetko bude po starom. Opäť rovnaké tváre a zvuky, ktoré vás budú prenasledovať. Budú napravo aj naľavo. A je jedno kam pôjdete. Nezdá sa vám to nudné? Nie je celá naša existencia jednotvárna? Pýtam sa prečo... Ale je to vôbec správna otázka? Tiež je všedná ako všetko ostatné. A viete, čo je predsa len zvláštne? Vidím to isté čo vy, počujem rovnako. No aj tak vnímam inak.

Môcť tak zostať ukrytá doma. Skryla by som si hlavu pod vankúš a premýšľala by som nad tým, kedy sa mi minie kyslík. V ľuďoch ale odjakživa existuje istý pud sebazáchovy. Prešla by len chvíľka a opäť by som túžila po nádychu. Je podľa mňa dosť ironické, že človek chce prežiť za každých okolností. Akoby v nás boli dvaja. Jeden nevládze ďalej, ale druhý mu prikáže - ""Dýchaj!".

Tak musím opäť vstať z postele a žiť ďalší deň....